Orava a Oravská župa

Oravská župa susedila s rakúskou provinciou Halič (nazývaná aj Galícia) v súčasnom Poľsku a Ukrajine a Liptovskou, Trenčianskou a Turčianskou župou. Územie Oravy je situované na sever od Západných Tatier pozdĺž rieky Orava. Rozloha Oravskej župy v roku 1910 bola 2018 km².

Centrum

Administratívnym centrom stolice bol Oravský zámok. Neskôr sa centrom stala Veličná a po jej vypálení litovským vojskom roku 1683 Dolný Kubín.

Rody vládnucich županov

Post hlavného župana zastávali od roku 1556 Thurzovci, ktorí ho od roku 1606 zastávali dedične. Po vymretí Thurzovcov po meči, sa oravské panstvo stalo spoluvlastníctvom (komposesorátom) jeho siedmich dcér a ich potomstva. Oravský komposesorát spravovali volení direktori, ktorí do roku 1713 zastávali aj post hlavného župana stolice. Väčšia časť územia stolice bola súčasťou oravského komposesorátu, no zemianske obce do neho nepatrili a teda ich nemožno stotožňovať, rovnako tak oravské panstvo nebolo totožné s oravským komposesorátom (hoci tvorilo jeho prevažujúcu časť). Od roku 1713 funkcia hlavného župana nebola dedičná.

Dejiny

Územie Oravy sa stalo súčasťou Uhorska v 11. storočí. Keďže však bola riedko osídlená, spolu s Liptovom a Turcom bola súčasťou Zvolenského komitátu. Roku 1331 bola Orava vyňatá spod právomoci zvolenského župana a daná do správy komorného grófa z Kremnice, čo trvalo do roku 1354. Oravská stolica, ako zemianska (šľachtická) samosprávna jednotka sa konštituovala až v 70-tich rokoch 14. storočia.

Roku 1672 v stolici vypuklo za účasti väčšiny obyvateľstva sedliacke povstanie pod vedením Gašpara Piku.

V rokoch 1786-1790 bola spojená s Liptovskou stolicou - reformy Jozefa II.

V roku 1918 (potvrdené Trianonskou zmluvou roku 1920) sa Orava stala súčasťou Česko-Slovenska. Severnú časť Oravy (prevažná časť vtedajšieho slúžnovského okresu Trstená, s najväčšou obcou Jablonka) si však nárokovalo Poľsko, ktoré ju aj vojensky obsadilo. Toto územie sa roku 1920 stalo súčasťou Poľska. Počas 2. svetovej vojny slovenská armáda spolu s Nemeckom napadla Poľsko a Slovensko znova obsadilo poľskú Oravu. Predvojnová hranica medzi ČSR a Poľskom bola 20. mája 1945 obnovená. V súčasnosti je územie súčasťou Žilinského kraja a Malopoľského vojvodstva (Małopolskie Województwo).  

Názov

Orava je prvotné historické meno rieky a kraja, ležiaceho v povodí tejto rieky. Názov Arva - súdiac z jeho znenia - vzťahoval sa pôvodne na rieku. Myslí sa, že slovo Arva je galského pôvodu. Keltské (starogalské) slovo arvos, arva znamená bystrý tok, bystrú vodu; vlastnosť horských riek a potokov. Keltské (starogalské) kmene Kotínov, zlomky Bójov a Ruténov žili v blízkosti Oravy a v južnej Orave v čase okolo začiatku nášho letopočtu i potom v celom období sťahovania národov. Názov Orava by sa mohol vykladať aj z germánskeho pomenovania limby: Arve, Arva. Orava mohla byť vtedy bohatá na limby. Názov Arva, či už je keltského alebo germánskeho pôvodu, prevzali germánske kmene, ktoré sa tu osadili; od nich prešiel na staroslovenské obyvateľstvo, ktoré ho kontinuitou osídlenia prenieslo do doby historickej.

Názov Orava vo forme Arva sa v historických listinách po prvý raz vyskytuje r. 1267, po druhý raz v skomolenej forme Aryva r. 1291. Spomína sa tu majetok Arva s hradom, ktorý sa tam nachádza, a synovia Andreja, oravského župana "de Aryva" (Aryna). Slovenská forma Orava prichodí po prvý raz r. 1314. Vtedy sa spomína pustý les v Oravii, r. 1326 Arawa, r. 1334 fara Aravia, r. 1390 zámok Orawa a potom už častejšie v tejto forme.

Národnosti

Orava bola osídlená spočiatku Slovanmi/Slovákmi z dolných stolíc (Liptov - Jasenová, Turiec - Istebné, Zvolen ale i Spiš - Trstená (spišskí Nemci). neskôr počas valašskej kolonizácie sa na severe Oravy vytvorilo svojrázne etnikum - Gorali, ktorí tvorili väčšinu v 24 obciach. Slováci však tvorili na Orave väčšinu a aj Gorali sami seba väčšinou považovali za Slovákov.

Administratívne členenie

Územie Oravy sa delilo na dva slúžnovské okresy:

• Horný (Processus superior)
• Dolný (Processus inferior)

Roku 1777 sa stolica rozdelila na štyri slúžnovské okresy:

• Kubínsky (Processus Kubiniensis)
• Hradný (Processus Arcensis) s centrom v Tvrdošíne
• Trstenský (Processus Trsztenensis)
• Námestovský (Processus Namesztoviensis)

Toto členenie pretrvalo až do rozpadu monarchie roku 1918. Na území Oravskej župy sa nenachádzalo ani jedno slobodné kráľovské mesto (neskôr municipiálne) či mesto so zriadeným magistrátom.

Poľská Orava

Územie poľskej Oravy, rovnako ako ďalšie severné časti dnešného Slovenska, tvorili v období 11.-12. storočia pohraničné pásmo Uhorska, tzv. confinium.  Najneskôr od 13. storočia až do roku 1918 však bola táto časť Oravskej župy integrálnou súčasťou Uhorska. V roku 1918 však Poľsko vyslovilo na územie okresov Trstená a Námestovo svoje nároky a obsadilo ich. Sučasťou poľskej Oravy je 12 obcí (mesto Jablonka a okolie, 389 km², 16133 obyv. v roku 1918). Väčšia časť okresu Trstená sa napokon 28. júla 1920 stala súčasťou Poľska. Bolo to týchto dvanásť oravských dedín: Sŕnie, Podvlk, Harkabúz, Vyšná a Nižná Zubrica, Orávka, Bukovina-Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Vyšná a Nižná Lipnica, Hladovka, Suchá Hora.

Poľská Orava je z juhu a západu ohraničená poľsko-slovenskou hranicou, a zo severu a východu bývalou uhorskou-poľskou (haličskou) hranicou. Rozloha poľskej Oravy je 389 km².

Osady poľskej Oravy

• Gmina (Obec) Jabłonka (Jablonka):
  • Chyžné (Chyżne)
  • Jablonka (Jabłonka)
  • Jabłonka-Bory (v minulosti nebola samostatnou obcou)
  • Nižná Lipnica (Lipnica Mała)
  • Orávka (Orawka)
  • Podvlk (Podwilk)
  • Nižná Zubrica (Zubrzyca Dolna)
  • Vyšná Zubrica (Zubrzyca Górna)

• Gmina Czarny Dunajec (Čierny Dunajec):
  • Pekelník (Piekielnik)
  • Bukovina-Podsklé (Podszkle)

• Gmina Lipnica Wielka (Vyšná Lipnica)

V súčasnosti má osady Bartoszowa Polana (osada), Lipnica Wielka, Kiczory (samostatná obec od 1. januára 1984, 14. obec Oravy), Leśniczówka na Lniarce (osada), Śmietanowa (horáreň).

• Gmina Raba Wyżna:
  • Sŕnie (Podsarnie)
  • Harkabúz (Harkabuz)
  • Bukovina (Bukowina-Osiedle)

História

Zánik Rakúsko-Uhorska

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 malo Poľsko záujem získať čadčiansky slúžnovský okres na Kysuciach, námestovský a trstenský na Orave a spišskostaroveský na Spiši a územie Spišskej župy až po rieku Poprad pričom československo-poľská hranica by viedla po južných svahoch Vysokých Tatier. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra 1918 boli prinútení ustúpiť. V júni 1919, keď časť Slovenska okupovala maďarská Červená armáda a na časti územia vyhlásila bábkovú Slovenskú republiku rád, poľskí vojaci opäť vtrhli na Slovensko a obsadili severný Spiš a severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi a na nátlak dohodových veľmocí sa Poľsko muselo opäť stiahnuť za pôvodnú uhorsko-haličskú hranicu, pričom dohodové veľmoci rozhodli o usporiadaní plebiscitu len v sporných obciach Oravy a Spiša. Napriek dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia Edvard Beneš podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, ktorou Poľsku pripadlo 13 spišských dedín o rozlohe 195 km² s 8747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (mesto Jablonka a okolie, 389 km², 16133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže sa jednalo prevažne o goralské obyvateľstvo). Dohodové veľmoci chceli týmto uhasiť jeden hroziaci konflikt v strednej Európe, keďže samotné Poľsko bolo v tom čase vo vojne s ruskou Červenou armádou, ktorá ohrozovala Varšavu. Týmto však zostal pocit neuspokojenia na oboch stranách: poľskej z dôvodu straty časti Tešínska a Javoriny s okolím a Slovenska, resp. jeho vtedajších reprezentantov i samotného obyvateľstva tým, že nebolo umožnené Slovákom zostať žiť v Česko-Slovensku.

Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny (vrátane samotnej obce) a Ždiaru, pričom za Poliakov považovalo všetko goralské obyvateľstvo usídlené na slovenskom území napriek jeho presvedčeniu. Diplomatický konflikt bol vyriešený až na Konferencii Ligy národov 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Vyšnej Lipnice (a zvyšok obce) na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave), ktoré boli pôvodne prisúdené Poľsku. Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko - Poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo počas celého medzivojnového obdobia nespokojné s novými hranica a stále malo záujem o získanie časti českého Tešínska a niektorých obcí severného Slovenska, čo sa mu nakoniec podarilo, v spolupráci s Nemeckom a Maďarskom pri zničení Česko-Slovenska, v roku 1938.

23. decembra 1920 bol vytvorený na území poľskej Oravy a Spiša Spišsko-oravský okres (Powiat spisko-orawski) v rámci krakovského vojvodstva. Sídlom okresu bolo mesto Nowy Targ ležiace mimo jeho územia. Expozitúry starostu boli pre Oravu v Jablonke a pre Spiš vo Vyšných Lapšách. Na území okresu žilo takmer 24000 obyvateľov, rozloha okresu bola 583 km². V roku 1924 sa územie okresu zmenšilo o obce Suchá Hora a Hladovka vrátené Česko-Slovensku. Spišsko-oravský okres bol zrušený 1. júla 1925 a včlenený do Novotarského okresu (Powiat nowotarski).

1938-1945

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny (vrátane samotných obcí), ako aj územie okolo Lesnice (vrátane samotnej obce) v Pieninách, kúpele Smerdžonka (dnes kúpele Červený Kláštor), ktorá bola Slovensku nakoniec ponechaná a časti obcí Čierne, Skalité a Svrčinovec na Kysuciach severne od železnice, malé zalesnené územie okolo obce Cigeľka, malý pás územia blízo Lupkowa východne od Medzilaboriec a tiež malé územia okolo hraníc pozdĺž rieky Poprad pri Medzibrodí, Sulíne (spolu s prameňom Sulínka a výbežkom Lopata) a Legnave a Dunajec pri Spišskej Starej Vsi, ktorý sa ocitol celý na území Poľska pričom hranica viedla medzi riekou a štátnou cestou do Červeného Kláštora (oficiálne získali tieto územia 1. decembra 1938, podpísaním delimitačných protokolov medzi ČSR a Poľskom v Zakopanom). Po vypuknutí 2. svetovej vojny Slovensko, spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom, napadlo Poľsko hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu území oficiálne došlo 24. novembra 1939.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920-1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Československý prezident Edvard Beneš sa však rozhodol v rámci svojej koncepcie obnovy predmníchovských hraníc tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945) napriek výsledku plebiscitu konaného pod dohľadom sovietskej Červenej armády, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Proti tomuto rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája 1945 však bola obnovená predvojnová hranica.

Po 2. svetovej vojne

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území v čom vynikal najmä poľský antikomunita, partizán a terorista Józef Kuraś Ogień. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne v Kežmarku, Svite a Poprade, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku (kde napríklad Slováci z Veľkej Lipnice dosídlili obec Torč, ktorá sa v roku 1948 premenovala na Novú Lipnicu a od roku 1974 je súčasťou obce Dunajská Lužná), Sliezsku a Sudetoch v Čechách. Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola (lýceum) v Jablonke. Na začiatku 60-tych rokov však väčšina z nich bola zrušená.

Od 1.januára 1999 je poľská Orava rozdelená do štyroch gmin (obcí), z ktorých len gminy Jablonka a Vyšná Lipnica ležia len na území poľskej Oravy.

V súčasnosti je v Poľsku 16 slovenských škôl, z toho 1 stredná. Počet etnických Slovákov v krajine sa odhaduje na 10-20 tisíc, no pri poslednom poľskom sčítaní ľudu z roku 2002 sa k slovenskej materinskej reči prihlásilo iba 2000 ľudí, keďže národnosť sa v Poľsku pri sčítaní ľudu nezisťuje.