Kniha o Orave

Pri študovaní histórie Oravy som objavil zaujímavé artefakty z roku 1912, ktoré sa týkali bohatej pláteníckej histórie obce  Slanica. Podnietilo ma to ku napísaniu príbehu o príbehu, kde sa čitateľ dozvie aj o istom kováčovi zo Slanice, ktorý vyrábal zo spadnutých meteoritických úlomkov náradie. Samozrejme, že môže sa tešiť na zaujímavý dej, ktorého úvodná časť sa odohráva v 19. storočí , ale hlavný dej príbehu sa bude odohrávať v 18. storočí, kedy nebeské posolstvo rozvírilo hladinu dejín Oravy. Knihu som nazval  ARVA - STRATENÝ SVET. Verím, že odhaľovaním dejín Arvy, Arwy,Oravy, ako sa táto Bohom zabudnutá zem volala, som touto knihou neskončil. Je tak trochu bláznivé rozmýšľať o ďalších knihách, keď mám túto prvú knihu ešte len rozpísanú, ale v hlave mi víria nové projekty. Tá druhá kniha by sa mala týkať môjho objavu  - pokladu modrotlače a  historických artefaktov so Slanice z roku 1912. Mysľou ma máta názov ARVA - ODHALENIE BUDÚCNOSTI. Ale teraz už len sústredenie na tento príbeh. 

Dizajn knihy si robím sám, ako aj použité kresby sú mojou tvorbou. Ponúkam na nahliadnutie úvodnú kresbu na obale knihy a úryvky z niektorých kapitol knihy.

 

Kvitnúca dedina Slanica

Slaničan ľúbi svoju, často macošskú pôdu a rád sa vracia so svojich obchodných ciest do svojej otcovizne. Žijú tu zámožné plátennícke rodiny, ktorým široko – ďaleko, až hen do Egypta a Palestíny obchod s plátnom a farbiarstvo nemalý osoh donášalo. Výhodná poloha Slanice na krížnych cestách k Námestovu, Ústiu, Bobrovu a Zubrohlave, pozdvihla ju do radu kvitnúcich dedín.

          Vchádzame do Námestova, kde domy a domčeky sú tu úhľadnejšie. Pomyslíš si, že tu niet takej chudoby, ale zdanlivosť blahobytu ako to už býva, je často klamlivá. Hoc plátenníctvo hojným grošom zaopatruje mesto a okolité dediny, vidieť tu veľa chudobných podomových obchodníkov. Tovar majú zviazaný v plachietke na chrbte, alebo v pudle.  No dnes je to  častý jav, keď menší plátenníci do väčších dlžôb upadajú.  Prechádzame popri  kostole a púšťame sa prašnou ulicou Pod Cihlou zvanou.  Východným smerom veže slanického kostolíka sa týčia a polhodinka cesty nám chýba do Slanice. Už som blízko kúska pôdy, kde som sa znovu narodil, hrával a v parobka vyrástol... .

Sv. Agáta

Nad mestom vyčíňala poriadna metelica, až stromy vŕzgali od bolesti. Určite by som dnes sedel v teple pri kozube, ale druhý február je významným dňom uctenia si patrónky zvonárov sv. Agáty. Cestou z kostola mi znejú v hlave slová  záverečnej eucharistickej modlitby „Bože, Tvoja sila sa prejavuje najmä vtedy, keď pôsobí v tom, kto je slabý: tys posilňoval svätú Agátu, aby statočne znášala všetko mučenia; pomáhaj aj nám, aby sme na jej príhovor víťazne prešli všetkými skúškami do slávy Tvojho kráľovstva. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen.“ Opakoval som si ich ešte niekoľkokrát po celú cestu domov, aby som takto zahnal myšlienky na neznesiteľný chlad, ktorý nebol nikdy mojím priateľom. Aj v tých najtuhších zimách  bolo v našej dielni vždy príjemne teplo a moje kosti si na to za tie dlhé desaťročia už akosi zvykli. Keď som otvoril dvere, v kozube sa začervenalo  ešte niekoľko žeravých uhlíkov, ktoré som sa pokúsil  oživiť  suchými polenami. Nenásytné jazyky plameňa ich začali okamžite olizovať a po chvíli ich pohltili za hlasného praskotu v sálavej žiare, ktorá vdýchla do miestnosti príjemné teplo.  Nové svetlo oslobodilo dielňu z tieňov noci a a vdýchlo do nej nový život.  Vyčerpaný si sadám do začerneného kresla, ktoré mi už celé roky núka pohodlie počas dlhých bezsenných nocí. S námahou dvíham viečka a unaveným zrakom pozorujem mihajúce sa tiene, pohybujúce sa na stenách. Tie sa dotýkajú veľkého obrazu zaveseného na ľavej strane miestnosti, ktorý vždy vynikal svojím obsahom a majstrovstvom prevedenia. Tancujúce tiene oživujú postavy na obraze a vyvolávajú vo mne spomienky na môjho otca, ktorý aj napriek tomu, že ma nesplodil, bol pre mňa tým najlepším otcom a učiteľom pod slnkom. Pamätám si, ako som mu sedával na kolenách a  pozerajúc na tento obraz, so zatajeným dychom som počúval tie najpodivnejšie  historky o sv. Agáte, patrónke zvonárov, ktoré mi rozprával počas zimných večerov. Od útleho detstva ma vždy fascinovala táto maľba umučenia sv. Agáty. Jej voľba, od skorej mladosti  žiť v panenstve, aby čo najväčšmi patrila Kristovi, ju pripravila o jej mladý život. V takmer sadistickej scéne zachytenej na obraze, pravdepodobne patriacej do obdobia rokov 249-251 za vlády cisára Décia, v čase prenasledovania kresťanov, túto  hrdinskú devu bičovali, pichali, pálili ohňom. Sadistický sudca jej potom dal odrezať prsia ,ktoré v krvi položené na tácke, drží kľačiaca žena. Druhá jej zakrýva  šatami zohavené prsia a nad tým všetkým stojí kat so zakrvaveným mečom so sudcami v pozadí. Či už chcel cisársky námestník Quintianus získať jej majetok, alebo sa jej chcel pomstiť za jeho odmietnutie tak, že ju udal rímskym úradom ako kresťanku, sv. Agáta sa zaradila medzi svätých, ktorých úcta sa rozšírila na kresťanskom Západe i Východe. Jej srdce zostalo neporušené a pevná myseľ sa nedala zlomiť ani hrozným mučením, pri ktorom jej telo najkrutejším spôsobom zohavili. Túto legendu, ktorá ďalej hovorí, že takto zmučenú a skrvavenú Agátu znovu hodili do väzenia, zjavil sv. Peter sa jej a uzdravil ju, pozná každé dieťa u zvonárov, baníkov,  tkáčov a zlatníkov. Po večeroch sa v týchto rodinách rozprávali najrozmanitejšie príbehy, ako Agátu podrobovali novým a novým mukám, ale ona ostala verná Kristovi až do posledného dychu. Podobne ako sv. Agnesa alebo sv. Šebastián i sv. Agáta patrí medzi svätých, ktorých úcta sa rozšírila v Cirkvi už v najstarších časoch. Rímska liturgia zaradila jej meno do kánona  sv. omše. Na jej statočnosť a silu som si vždy spomenul, keď som už nevládal a takto sa mi podarilo  prekonávať počas života aj  tie najťažšie životné skúšky. Jej príbeh akoby tak trochu ovplyvnil aj moju životnú cestu, ktorú som zasvätil  tomu najúžasnejšiemu povolaniu, ktorého majstrovstvo pretrváva dlhé veky.  Zrak mi spočinul v tmavom rohu miestnosti, kde ľanové plátno odhaľovalo veniec a srdce  jedného výnimočného zvona, ktorý je dnes už jediným svedkom môjho vzrušujúceho príbehu na ceste za týmto hmatateľným posolstvom nebies. Ľanové plátno a odhalená časť zvona mi oživujú tie najkrajšie  a zároveň najbolestnejšie spomienky mladosti na sklonku svojho života, keď už zostarnutý a celý šedivý čakám, že zaniknem v bezodnej hlbočine neprístupného sveta duchov, kde moje choré telo konečne nájde pokoj a ustanú všetky bôle, ktoré ma sprevádzali dlhou pozemskou púťou. Chystám sa však ešte zanechať svedectvo o príbehu božieho posolstva, ktoré zručnosťou ľudského umu bolo pretavené na hlas boží. Stal som sa svedkom udalostí, ktoré som videl, počul a zažil v  mladosti, pričom chcem zanechať pre tých čo prídu po nás, aby tieto udalosti nezapadli do zabudnutia času. Prosím Ťa Bože, nech sa mi jasne otvorí myseľ, aby moje ústa výrečné boli pri opise udalostí, ktoré sa odohrali koncom roka pána 1840.

Aby sa dali lepšie pochopiť udalosti, ktorých som bol súčasťou, bude deju prospešné, ak pripomeniem, čo sa odohralo v tomto úseku storočia.  Ako som to chápal vtedy, keď som to prežíval a ako si to všetko vybavujem teraz, bohatší o to, čo som neskôr počul aj od iných. Dúfam, že moja pamäť dokáže spomenúť na množstvo zamotaných dejov , ktoré nakoniec splynú v zaujímavý príbeh.

Moja vďaka patrí Bohu, že ma vniesol v náruč môjho otca, chýrneho zvonárskeho majstra ktorého krv mi však v žilách nekoluje. Ten ma však obdaril nesmiernou láskou a tak som  v tých pohnutých časoch od neho získal chuť učiť sa, našiel zmysel pre správnu cestu, ktorá môj život naplnila celoživotným pokojom a spokojnosťou. V dnešných časoch je však celý svet  postavený na hlavu, mládež sa už nič nechce učiť a necháva sa zviesť chodníkom kľukatým, ktorý vedie k márnivosti  a prázdnote. Moja myseľ je už unavená a nehodná chápať svet okolo, ktorý akoby sa uberal cestou do večnej záhuby. Môj život sa chýli ku svojmu koncu, ale necítim pri tom žiaden smútok, lebo zanechávam za sebou výnimočného svedka mojej minulosti a posla budúcnosti, ktorého hlas nebies bude večné veky po mojej smrti ľuďom pripomínať radosť a smútok.